Časť piata


Mnoho ľudí na Zemi popiera znovuzrodenie. Nechcú o tom nič vedieť. Je nekonečne veľa duchovných poznatkov, ktoré človek pri svojej smrti ešte nevie. Až v tejto sfére, po školení vyspelými duchmi a následnom znovuzrodení, ich akceptujú.

Znovuzrodenia na Zemi sa v 1. astrálnej rovine dejú mechanicky, t.j. duch je zákonom donútený - keď uplynie určitý čas - podriadiť sa znovuzrodeniu.

Duchovia z 2. astrálnej roviny takisto podliehajú donucovaciemu zákonu znovuzrodenia. Títo duchovia musia spoznať ľútosť nad svojimi činmi a o nápravu znovuzrodením musia prosiť.

Duchovia z 3. astrálnej roviny žijú posledný cyklus znovuzrodení, podliehajúcich donucovaciemu zákonu. Až vyspelí duchovia, ktorí sa dostali do 7. sféry prechádzajú po určitom čase slobodne, bez znovuzrodenia na Zemi do 4. astrálnej roviny. V tejto siedmej sfére som stretla veľa známych. Prvý z nich Karol sa mi prihovoril.“

Karol: „Zdravím vás, priateľka! Určite sa divíte, že sa tu so mnou stretávate! Chcem Vám rozpovedať svoj príbeh, aby sa ľudia na Zemi z neho poučili.

Môj posledný pozemský život, ktorý vidím pred sebou v obrazoch, sa mi zdá veľmi pomýlený! Ako dobrý syn zbožných rodičov som dostal starostlivú výchovu. Neskôr som vôbec nesplnil ich očakávania. Bol som nadaný na hudbu a ľahko som sa učil literatúru, dejiny, jazyky, ale môj duch nenabral správny kurz. Chcem hovoriť pravdu, aby moju spoveď počuli všetci prítomní. Zneužil som rodičovskú lásku a dobrotu! Premrhal som majetok s osobou, o ktorej som si myslel, že ju mám rád. V skutočnosti mi len dráždila zmysly!

Keď som svoje zdravie, mladosť a peniaze premrhal, ako tridsaťročný som bol morálne aj fyzicky zničený a chorý. Vtedy zrazu prišla smrť.

Pravdu povediac, nevedel som hneď, čo sa so mnou stalo. Počul som modlitby najbližších a videl otcovu bolesť a slzy.

Raz som sa rozprával s jednou ženou o ezoterike a zrazu mi prišli na um jej slová o nesmrteľných duchoch. Pochopil som, že som prešiel veľkou zmenou... Súčasne som si spomenul na premrhaný život, detstvo, mladosť, na všetko, čo som sa učil a čítal. Hrozné sa mi zdali moje hriechy, akoby vynášali súd nado mnou a mŕtvym telom. V úzkosti som si spomenul na jednoduchú detskú modlitbu, ktorú ma nebohá dobrá mama naučila v detských rokoch. Začal som sa modliť pri rakve. Ležala tam moja mŕtvola, voľakedy kvitnúci mladý muž, plný očakávania, teraz vysušená múmia! Môj duch stál pri nej medzi blízkymi a spolu s nimi som oplakával stratený život. Nakoľko to bol stratený život v každom smere, to viem len ja. Preto som sa čim ďalej, tým vrúcnejšie a dlhšie modlil. Pozrel som sa na nebo a úprimne som prosil Boha, aby mi poslal utešujúceho pomocníka. Počas modlitby som cítil akoby ma zdvihli a niesli. Premohla ma únava a zaspal som. Keď som sa prebudil, ocitol som sa v miernom ovzduší. Predo mnou stál jasne žiarivý duch, v ktorom som spoznal drahú mamu. Povedala: „Veľa som plakala pre tvoje poblúdenia! Ale Boh je milostivý! Vypočul moje modlitby a poslal ma na tvoju záchranu.“ Takto som sa stal v duchovnom svete lepším, usilovnejším, silnejším v úmysle slúžiť Bohu. Som ochotný podstúpiť ďalšie znovuzrodenie, aby som napravil všetky chyby.“

Katarína: „Mala som na Zemi priateľku, ktorá bola samá dobrota a nezištnosť. Jej vonkajší vzhľad bol však odstrašujúci, škaredá tvár, drobná postava a naviac ešte hrbatá. Často som sa divila, ako môže byť taký vyspelý, čistý duch v takej telesnej schránke. A teraz nachádzam Ninu v tejto sfére ako čarokrásneho jasného ducha...“

Nina: „Však ma sotva spoznávaš, Katarína? Ó, aká som šťastná. Škaredé, zdeformované telo bolo pre mňa užitočným trestom za moju márnomyseľnosť, ktorou som v predchádzajúcom živote ťažko zhrešila. Mnohokrát mi pripadalo ťažké nosiť hrb, boli chvíle, keď som utiahnutá prelievala horké slzy! Ale všetky hriechy som odpykala a som za to odmenená. Tu ma čakala veľká radosť, mňa, chuderu, opustenú, škaredú, starú dievku, ktorá prežila život bez lásky. Našla som tu priateľa, s ktorým spolu usilovne pracujeme pre Boha. V predposlednom zrodení na Zemi som bola pekná a duchaplná žena. Manžel ma mal rád, ale podviedla som ho, lebo moja samoľúbosť nepoznala hranice a urobila ma nemilosrdnou a zlou.

Po príchode do duchovného sveta som sa stretla s niekdajším manželom. Prijal ma dobrotivo a s láskou, a jeho šľachetnosť prebudila vo mne hlbokú ľútosť. Žiaden trest sa mi nezdal hroznejší, ako narodiť sa na tej istej Zemi ako odporná a poznačená žena, od ktorej sa muži s hnusom odvracajú. A predsa som pohotovo prijala tento trest, lebo som sa chcela vážne polepšiť.

Koľkokrát pozerajúc do zrkadla som sa pýtala, prečo ma Boh stvoril takou škaredou? Robila som všetko možné, aby som si dobrotou a láskou získala náklonnosť ľudí. Bolo to často ťažké a predsa som si získala srdce mnohých. Teraz som už všetko prežila a oslavujem spolu so svojou partnerskou dušou moje duchovné znovuzrodenie, čo je slávnejšie, než všetky svadby na Zemi.“

Katarína: „Jej krásna duchovná postava ma uchvátila. Bolo z nej cítiť šľachetnosť, lásku, vznešenosť a vyžarovala z nej pevná vôľa. Vedľa nej stál jej partnerský duch, žiaril tiež láskou a šťastím.

Je mimoriadne zaujímavé, koľko záležitosti ľudia na Zemi nechápu. Tu, v duchovnom svete, stávajú sa im zrozumiteľnými.

Jedna moja sesternica, ktorá mala už šesť detí, si adoptovala ešte jedno chudobné, ku ktorému, ako vravievala, cítila zvláštnu náklonnosť. Nikto to nevedel objasniť a ani ona sama nevedela vysvetliť príčinu náklonnosti voči tomuto dieťaťu. V duchovnom svete sa jej to objasnilo! Sesternica si myslela, že adoptovala cudzie dieťa, no nebolo to tak. Duch tohto dieťaťa jej bol veľmi blízky. Splnila len dôležitú duchovnú povinnosť, keď dieťa, ktoré v predchádzajúcom živote patrilo jej, prijala za svoje.

Vypočujme si ďalší prípad.

Jeden veľmi bohatý mladý muž náhle zomrel. Po otvorení závete vysvitlo, že svoj majetok neodkázal rodine, ale dvom celkom cudzím ľuďom - jednému dievčaťu, ktoré bolo jeho priateľkou pri detských hrách a najlepšiemu priateľovi. Ľudia sa veľmi čudovali nad tou zvláštnou záveťou. Stretla som sa s duchom tohto mladíka, ktorého konanie pokladám za správne. Jeho duch reagoval na spomienky z predchádzajúceho života.“

Duch: „Opustil som Zem veľmi rád, nič som si neželal viac ako túto rýchlu smrť, ktorá bola taká príjemná. Skutočne som mal všetky predpoklady na to, aby som bol šťastný, lebo všetko, čo ľudia považujú za šťastie, som mal k dispozícii, a predsa som bol na Zemi cudzincom. Prišiel som si iba vyrovnať účty. Často vo mne skrsla myšlienka, že už som niekedy žil na Zemi, lebo život sa mi zdal taký zvláštny. Po večeroch, keď som bol sám, objavovali sa mi myšlienky a pocity z minulých životov. Nehovoril som však o tom nikomu.

Skoro každý nosí v sebe svet, ktorý pozná len Boh a dotyčný. Ľudia sa divili nad mojou záveťou a mojimi opatreniami a pýtali sa: „Ako môže zanechať svoj majetok cudzím?“ Cudzím? Veď oni mi neboli cudzí, i keď nepatrili do mojej rodiny. Rád som im všetko venoval, čo som vlastnil, lebo boli moji najbližší príbuzní v duchovnom svete. Musel som im splatiť starý dlh z predchádzajúceho pozemského života. Nedivte sa opatreniam podivína, všetko má svoju príčinu. Som vďačný Stvoriteľovi, že ma takto viedol a udržiaval vo mne myšlienku, že musím splatiť dávny dlh.“

Katarína: „Potom prehovoril nedávno na Zemi zosnulý Eduard.“

Eduard: „S najväčšou radosťou vám rozpoviem niečo zo svojho života. Na Zemi som žil, ako sa hovorí, vo veľkom svete - zastával som významnú úlohu. Teraz som vyzliekol pominuteľný obal - svoje telo - a som obyčajným duchom. Cítim sa omnoho normálnejšie ako predtým na Zemi. Spomeniem vám jeden deň zo svojho života, keď som ako unavený pútnik stál na vysokej hore.

Bol krásny, horúci deň - túžil som po voľnej prírode, vyšiel som na kopec nad mestom, odkiaľ bol nádherný výhľad. Tam som sedel zahĺbený do myšlienok. V ušiach mi ešte hučalo mesto, v nohách som cítil tlaky spôsobené nerovnou dlažbou ulíc. Na čo myslí človek v tejto príjemnej zádumčivej pohode, ak nie na lásku, neveru alebo na politiku, na veriteľov a na iné veci, ktoré sa nechcú vydariť. V takých chvíľach sa vráti do mladosti, zahĺbi sa do spomienok, ktoré sa živo prebúdzajú v duši. Už nie sme mladí a aký bol vlastne život? Zmenil sa na život bez chuti - jednotvárny - každý deň to isté! Veľký svet je jednotvárny so svojimi zásadami a zvykmi. Človek sa unaví, kým sa dostane do postele, no musí vyzerať veselo a duchaplne, aj keď tomu tak nie je! Takto som si spomínal ako filozofujúci duch, niekdajší atašé.

Večerné zvonenie obrovskej katedrály doliehalo ku mne - hviezdy ma upozornili na modlitbu. Modlitba! Ako sa má človek modliť tam dole, v tom víre? Ako by mohol vstúpiť vážne do seba a myslieť na pokračovanie života svojho ducha, ktorý je uzavretý v tele a žije? V tom tele, ktoré nás starnutím upozorňuje, že náš čas tu dole čochvíľa končí. Zvony ďalej zvonia a hviezdy žiaria. „Modli sa, vstúp do seba,“ hovorí tí vnútorný hlas, „pozri sa hore k Bohu, ktorý ťa stvoril, na večný život. Pozemský život je krátky a pominuteľný, mysli na budúci život svojho ducha.“ Takéto upozornenia každého prekvapia.

Na budúcnosť tvojho ducha ťa upozorňuje aj spev slávika, aj pekný západ slnka, jasná hviezdnatá obloha alebo aj kvet. V ten večer moje srdce túžilo po večnom domove pokoja. Túžil som po odpočinku. Onedlho sa moja túžba splnila! Čas môjho pozemského života uplynul a stal som sa duchom. Od vyslobodenia z hmotného tela som mal tisíckrát možnosť obdivovať Božiu lásku a múdrosť. Nepreklínam ani jeden deň svojho pozemského života, nech bol akokoľvek trpký. Hlasnou trúbou by som chcel oznámiť svetu: Ľudia, vo vás prebýva nesmrteľný duch! Vstúpte aspoň raz denne do seba a myslite na Boha a Jeho zákony. Neunúvajte sa márnosťami sveta, všetko pominie, len duch a jeho činy žijú ďalej. Žiť pre Boha a pracovať pre neho, to je najkrajšie krédo. Ó, Zem, ty so svojimi hriechmi, bolesťami, slzami, odriekaniami, cnosťami, vernými srdciami, s obetavou láskou, s vďakou spomínam na teba, lebo si bola prvým stupienkom na nebeskom rebríku k dosiahnutiu terajšieho pokoja a mieru. Nech ti Boh pomáha a žehná, drahá Zem. Napreduj smerom hore a bojuj o dokonalosť so všetkými, čo žijú na tebe a ktorých pokladám za svojich bratov.“

Katarína: „Teraz bude hovoriť duch František, ktorý bol milým a dobrým človekom. Podľa spôsobu vyjadrovania zistíme, že bol veľkým milovníkom športu a jazdectva.“

František: „Milá priateľka, využijem možnosť a príležitosť, aby som vyjadril svoj názor na život na Zemi. Čím ďalej, tým viac musím uznať svoju nedokonalosť. Preto musím znovu bežať po Zemi, lebo čochvíľa budú trúbiť na pochod. S pozemským životom je to ako s dostihmi.

Najprv bežíme cez rovnú trať. Obozretnosťou, vytrvalosťou a ľahkým behom môže človek dôjsť do cieľa prvý, no netrpezlivosť nevedie k cieľu.

Potom treba zvládnuť prekážkový beh - ó, tie nešťastné prekážky! Tu plot, tam priekopa! Chceme to preskočiť. Vidíme druhú stranu za prekážkou, ale nemáme ešte dosť síl, nevieme sa dobre rozbehnúť - skúsime to a zrazu ležíme v špinavej priekope, z ktorej sa zašpinení a krívajúc dostaneme na pevnú pôdu. Skúšky ľudského života a prekážky možno prekonať len pokojom a predvídavosťou.

Toto sú myšlienky starého športovca, ktorý mal rád prírodu a nachádzal Stvoriteľa v každom strome, v každej kvetinke. Veľa šťastia želám tomu, kto sa musí znova zúčastniť dostihov na Zemi. Želám mu dobré sedlo, šťastnú ruku a predvídavosť!“

Katarína: „Potom sme všetci odišli do jednej peknej záhrady v tejto sfére. Tu som zbadala Marcelovho ducha obklopeného milými priateľmi, ktorých získal počas pobytu v duchovnom svete. Marcel mal biele šaty. Prikročil k nemu jeden vyspelý duch a povedal: „Marcel, priblížila sa hodina tvojho znovuzrodenia, milosť, ktorú ti dal Stvoriteľ. Mal by si všetko napraviť, čo si predtým pokazil. Konaj dobro tam, kde si predtým robil zle, slúž cnosti, namiesto hriechu. Pozri sa posledný raz na svoj predchádzajúci pozemský život!“

Anjel odvinul dlhý pás, na ktorom bol zachytený Marcelov život. Prezrel si ho ešte raz - precítil bolesť, ľútosť a túžbu po odpykaní. Odpovedal anjelovi: „Dovoľ mi odísť!“ Na to anjel odvinul druhý pás, na ktorom bolo zobrazené jeho znovuzrodenie, na ktoré sa podujal: detstvo, mladosť, staroba.

„Prečítaj to,“ povedal anjel, „toto je tvoj budúci pozemský život. Cítiš v sebe toľko síl, aby si to všetko zvládol? Rozmysli si to ešte raz!“

„Chcem, chcem to splniť!“ prosil Marcel. Potom pristúpil k nemu anjel a na hlavu mu položil tŕňovú korunu. Spôsobilo mu to bolesť. „Toto sú tvoje utrpenia.“ Dal mu do ruky palmovú ratolesť so slovami: „Toto je tvoje víťazstvo! Zachovaj si obidve v pamäti!“

Nato ho anjel trikrát udrel po pravom pleci a povedal: „Za Boha, za spolublížneho, za spásu svojej duše, stal si sa Božím rytierom - dodrž verne svoj sľub.“

Marcel pokľakol, pobozkal šabľu a zvolal: „Prisahám vernosť Bohu!“

„Sláva ti! Boh ti dal na to silu!“ zvolali prítomní duchovia.

Marcel objal svojich milých, zvlášť jednu ženskú dušu, ktorú mal nadovšetko rád. „Čochvíľa ťa nasledujem,“ povedala. „Veď vieš, že patríme k sebe. Ako tvoja verná žena budem stáť po tvojom boku - spoznáme sa!“

Bolo to sväté zasnúbenie. Marcel nechal v duchovnom svete svoju nevestu, aby jej pripravil pozemský domov. Anjel trikrát zmagnetizoval Marcela, ktorý zaspal a duchovia mu spievali oslavné piesne. Jeho partnerská duša stála pri ňom a plakala - pre ňu to bol dočasný rozchod... Prišiel anjel narodenia, ktorý odviedol Marcela na Zem.

V kolíske sa prebudilo dieťa, milujúce oči šťastných rodičov ho pozorujú. Duchovný vodca sa vážne pozeral na zverený mu poklad - na malé dieťa v kolíske.“


4. ASTRÁLNA ROVINA

1. sféra

Je to sféra liečiteľstva a liečivých síl ako aj vzdelávania šťastných duchov, ktorí sa chcú dobrovoľne znovuzrodiť na Zem.

Katarína: „Aj keď môžem navštíviť všetky sféry tejto astrálnej roviny, táto sféra je mojím domovom. Ešte vás povodím po týchto siedmich sférach, a potom sa s vami rozlúčim. Vyspelejší duch vás povedie cez ostatné astrálne roviny.

Duchovia z tejto sféry nepodliehajú donucovaciemu zákonu znovuzrodenia. Ak sa znovu zrodia na Zem, je to ich dobrovoľné rozhodnutie – misijná, pomáhajúca úloha. Tunajší duchovia majú schopnosť a možnosť podniknúť cesty aj na iné planéty. Je to sféra zdokonaľovania sa v liečiteľstve. Človek nemusí byť na Zemi lekárom alebo liečiteľom, aby sa dostal po smrti do tejto sféry. Nachádzajú sa tu tí dobrí duchovia, ktorí na Zemi pôsobia humánne a ktorí sa snažia rôznymi cestami liečiť ľudské utrpenie.

Prichádzajú sem najvyspelejší duchovia z vyšších sfér, aby tu vyučovali vznešené veci. Žiaden hriech sem neprenikne. Učíme sa tu pokore a rozširujeme si svoje znalosti prostredníctvom dokonalej lásky. Tu sa v nás prebúdzajú schopnosti ducha a tým znalosti vyššieho poznania. Duchovia z tejto sféry sa rodia na Zem dobrovoľne s väčším alebo menším poslaním na poli medicíny, alebo aby vytvárali diela slúžiace pokroku ľudí. Z tejto sféry prišli na Zem Messmer, Hahnemann, Methei, Frank, Augustín, Herman a iní. Je tu bohatá príroda a čarokrásna flóra s bohatými riekami a minerálnymi prameňmi, ktoré by sa dali nazvať kozmickými vodami. Z tejto sféry prenikajú na Zem dobré vplyvy, ktoré zvlášť pôsobia na nervy ľudí. Pacientom v nemocnici dodávajú silu. Duchovia z tejto sféry pôsobia na ľudí v zmysle konania humánnych činov a pomáhajú tým, ktorí sa zaoberajú liečením.

Oboznámim vás teraz s prejavom ducha Hahnemanna, ktorý vám chce niečo povedať o pozemskej smrti.“

Hahnemann: „Lekári pokladajú veľmi často stuhnutie šije alebo zdanlivú smrť za definitívny rozklad alebo smrť, čo nie je nič iné, ako dočasná neprítomnosť ducha v tele. Mnohých "mŕtvych " príliš rýchlo pochovajú, a tí až v hrobe musia prekonať muky úplného odlúčenia ducha od tela. Modré škvrny na tele a niekedy aj zápach rozkladu tela nie sú neklamnými znakmi skutočnej smrti. Sú to zvyčajne príznaky približujúceho sa oddelenia ducha od tela, ale nemusí to byť ešte samotné odlúčenie. Preto by ľudia mali nechať svojich mŕtvych nepochovaných viacero dní, niekedy dokonca až deväť, mali by ležať v dobre vetraných miestnostiach. Aj keď totiž duch odíde z tela, ešte je s ním po určitý čas spojený niťou života, a úplne sa odlúči od tela až po nejakom čase (u každého ducha je to rôzne), zvyčajne po pár dňoch. V priebehu tohto času je stále možné, aby sa duch vrátil do tela.

Škoda, že ľudia nepoznajú a nedajú si tú námahu, aby vypátrali prírodné sily, ktoré oživujú ľudské telo. Najmä lekári popierajú magnetizmus a každú duchovnú silu bez toho, aby ju preskúmali. Aj najmenšia disharmónia tela pôsobí na ducha práve tak, ako pôsobí disharmónia ducha na telo. Žijeme vo vzájomnom ovplyvňovaní sa - život je vzájomná výmena vo veľkom, aj v malom. Duch potrebuje bezpodmienečne zdravé fyzické telo, aby v ňom riadne fungoval, aj keď sa často musí podľa zákona karmy spojiť s chorým telom.

Duch je „motor“ s nesmrteľným životom, ktorý sa nachádza v rôznych "obaloch" nazývaných rôzne: astrálne telo, nervové telo, fluidické telo, duševné telo. Duch vníma pocity trojakým spôsobom: duchovne, duševne (nervovo) a telesne. V okamihu, keď sa ukončí fyzický život (napr. pri náhlom úraze alebo vražde) nemá to za následok okamžitý zánik telesného života; tento trvá ďalej, až kým sa astrálne telo neoddelí od materiálneho. Duch v astrálnom tele má potom veľké ťažkosti, kým natrvalo opustí fyzické telo. Túto pravdu potvrdzujú úškľabky obesených, samovoľné pohyby končatín. Preto vojny, vraždy, popravy sú veľkou nespravodlivosťou pre duchov. Nasilu zabíjajú zdravé telo, a tým spôsobujú nesmierne utrpenie astrálnemu telu, lebo duch sa musí prebíjať cez mučivú agóniu. Preto je zabitie človeka trojnásobné utrpenie.

Hoci zvieratá sa z pudu sebazáchovy požierajú, nikdy sa navzájom hromadne nezabíjajú ako ľudia vo vojnách. Ani tygre, ani orly nenastupujú v skupinách do boja proti sebe, aby sa navzájom ničili. Ľudia využívajú svoj rozum na to, ako sa môžu navzájom hromadne pozabíjať. Ľudský duch je jediný tvor, ktorý má slobodnú vôľu, ale v dôsledku jeho upadnutia do hriechu často stojí nižšie ako zviera, ktoré mechanicky nasleduje prírodné zákony. Šialenstvo, debilita, zdanlivá smrť a vražda sú také javy, ktoré sa medzi ľuďmi vyskytujú často, ale medzí zvieratami nie.“

Augustus: „Prednášku Hahnemannovho ducha doplním dvoma vyhláseniami, ktoré dostalo moje médium a ktoré vrhá určité svetlo na nbsp;Hahnemannove slová.

Môj dobrý známy zomrel náhle na mozgovú porážku. Dcéry ho ráno našli mŕtveho v posteli. Na otázku média o duchovnom stave zomretého, odpovedal jeho duchovný vodca: Duch zomrelého Emila sedí pri svojom tele a nechce od neho odísť. Bude rád, keď sa s ním porozprávate.“

Emil: „Som v zvláštnej situácii. Zajtra ma pochovajú a hoci už nie som v svojom tele, predsa sa cítim byť človekom. Som živý a predsa mŕtvy! Zúfalá situácia!“

Médium: „Netrápte sa, veď ste duch. Duch nezomiera, žije večne.“

Emil: „Som sám sebe záhadou! Doma je mŕtvola, ktorú som práve opustil a ten srdcervúci plač mojich dievčat, to ich jojkanie, to je strašné. Snáď som len zdanlivo mŕtvy? Bojím sa pohrebu, myslieť na rakvu je hrozné. Nikdy som neveril na život po smrti. Teraz som zmätený. Aj žijem, aj som mŕtvy. Samozrejme, ťažko mi je zorientovať sa v novej situácii, keď som sa ňou nikdy predtým nezaoberal. Budúcnosť a myšlienka na večnosť ma veľmi znepokojuje. Čo bude ďalej? Bol som notárom, o všetkom rozhodovali paragrafy a zákony. Aj tu sú zákony? Budem ich musieť preštudovať!“

Augustus: „Ako vidieť, človek, ktorý sa na Zemi nezaoberal duchovnými záležitosťami, je zo smrti celý zdesený. Bojí sa nového života, lebo ho nepozná a nemá k nemu dôveru. Ďalší prípad sa týka ducha, ktorý sa nevedel rozlúčiť so Zemou. a teraz píše cez médium o svojom živote.“

Tattenbach: „Narodil som sa roku 1306, a zomrel som v roku 1390. Bol som vtedy veľmi starý a odvtedy som omnoho starší! Som niekdajší statočný rytier Arnulf Maria Tattenbach ktorý je teraz v duchovnom svete žobrákom.

V tom čase, keď som žil v Gonobise, bola iná morálka, iní ľudia, lebo všetko sa časom mení! Keď sa pozriem zo starej hradnej veže dolu, s hrôzou zisťujem, čo urobí čas! Teraz domami posiata stráň bola vtedy temným, drsným pralesom, močaristou dolinou s obrovským dubovým lesom s tromi veľkými jazerami. Bociany a krásne labute boli našimi letnými hosťami. Dole v doline bývali len chudobní rybári, ktorí lovili kaprov v jazere. V lese chovali poľovníci húfy jeleňov a srniek. Slávny to bol život. Celé kŕdle sľúk, kačíc, divých husí, čajok tu mali svoj skutočný domov! V horách sa zdržiavali diviaci, medvede, ktorých šunka bola veľmi chutná a koža veľmi príjemná na ležanie.

V starom meste Cilly (Celje, mesto v Juhoslávii - Slovinsko) žili driečni a hrdinskí grófovia, ktorých poznali ľudia z rytierskych turnajov a z vojen. Na hrade Kôbel žil jeden rytier prezývaný Aldarich Tvrdý. Tento rytier žil na vrchole nedobytnej skaly, uprostred hustého lesa, v ktorom sa nachádzalo veľa divej zveri. Často sme sa vídali, ako aj s inými rytiermi.

Na hrade "Weit am Stein" žili dvaja bratia, ktorí sa úprimne mali radi a z ich deti vznikol milý pár. Hrad Blankenstein obýval môj strýko, ktorého jemnú a vzdelanú dcéru som si vzal za ženu. Spolu s truhlicami, koňmi a vzácnym šatstvom som si ju odviezol domov. Môj hrad bol pevný, vysekaný v skale, obkolesený kamennými múrmi dole, až po ústie doliny. Mal som vo veži aj kaplnku. Potraviny sa vyrábali priamo na hrade, ako aj ľan a šatstvo. Jemné koreniny a látky pre ženu a deti sme kupovali každý štvrťrok v Cilly, odkiaľ sme im nosili aj zlaté šperky, spony, zamat a hodváb. Život bol nádherný. Prečo musel tak skoro pominúť? Život bol vtedy tvrdší, mužnejší, ale dlhší. Mali sme sa v rodine úprimne radi. Vlastnili sme panstvá, nedobytné hrady. Milovali sme Boha. V týchto končinách netrpel žiaden chudobný - o to sa starala moja žena.

O rytierovi hradu Kôbel viem veľa hrozných príbehov. Ako zatváral talianskych obchodníkov, zhabal im celý majetok a nakoniec ich zmárnil. V jeho podzemných temných väzniciach našli veľa kostier. Alebo ako rytieri z Cilly porazili krutého grófa Aldaricha, odviedli ho v reťaziach na svoj hrad a zabili potupnou smrťou. Celý majetok mu vzali a jeho hrad zrovnali so zemou.

Moja manželka z Blankensteinu bola skutočným pokladom, porodila mi trinásť detí - všetky som vychoval až do dospelosti. Kým boli deti malé, navštívil som Svätý hrob. Keď som sa odtiaľ vrátil, podieľal som sa na ďalších rodičovských radostiach. Teda, zomrel som asi pred 600 rokmi. Čo je to čas? Čo prináša? Zmenu, skazu a len málo radosti! Ja mám stále rád svoj les, svoju drahú ženu, víno, hudobníkov, svoj hrad a svoje kone. Áno, to všetko som mal rád, no po smrti všetko okolo môjho ducha spustlo. Napriek tomu som tu ostal na mojom obľúbenom hrade a nechcel som sa od neho odlúčiť. Navštívil ma duch mojej milovanej mŕtvej manželky. S láskou ma prehovárala, aby som šiel s ňou do ríše duchov. Ale nechcel som odísť, bol som rytierom tu, v Tattenbachu, a ním aj ostanem. To bolo počas prvých sto rokov po mojej smrti.

Potom prišla skaza, vojny, no moji vnukovia sa hrdinsky bránili, rúbali Turkov, pohanov aj kacírov. Všetko som videl a radoval sa z víťazstiev a niekedy som sa zlostil na Boha. Tak som tu sedel a videl mnoho zla, div mi srdce nepuklo! Neskôr som musel byť svedkom nivočenia môjho lesa, brala, na ktorom stál môj hrad, ale ten sa hrdinsky držal, lebo - i napriek starobe - tu bol prítomný silný a neporaziteľný duch hradu Tattenbach! Tak teda zanikol les, srnky, jelene a medvede sa odsťahovali, lebo sa im nepáčil hluk delostrelectva a rachot pušiek, ktorý ma napokon predsa olúpil o hrad.

Takto sa pomaly stratilo všetko. Uplynulo ďalších 400 rokov a opäť ma navštívila žena a deti. Prosili ma, aby som opustil hrad. No ja som tu zostal ďalej. Keby som vedel znova postaviť môj pekný hrad, veľa by som za to dal! Rád by som sedel hore na skale aj desaťtisíc rokov, nakúkajúc do okien môjho hradu. Lenže cítim, že to sa už nestane. Dosť ma to znepokojuje - začína mi byť dlhá chvíľa. Až príde opäť moja žena - asi s ňou konečne odídem preč z tohto miesta. Mám trochu obavy, či sa Stvoriteľ nebude na mňa hnevať že som tu strávil takú dlhú dobu namiesto toho, aby som vstúpil do Jeho kráľovstva.

Vďaka Ti, Bože, že si mi dovolil stráviť na mojom hrade tých niekoľko storočí, vďaka Ti, že si nezničil môjho tvrdošijného ducha a myseľ, ako to urobili ľudia s hradom a obrovským lesom. Spoznal som ničotnosť Zeme, videl zánik všetkej slávy, zober ma teda, dobrotivý, nebeský Otče, k Sebe!

V diaľke vidím prichádzať moju ženu, obklopuje ju žiara. Volá ma. „Poznávaš ma ešte?“ pýtam sa jej. Ticho šepká: „Láska je večná, nikdy nepominie, ani po 600 rokoch.“ Rád som ju nasledoval. Idem s ňou, lebo už je tu môj čas!


Katarína: „Chcem sa pozrieť ešte na Zem na okamih z tejto sféry. Vidím vznešenú postavu, obklopenú svetlom a žiarou. Je to duch nesmrteľnej osobnosti, ktorá dosiahla vysoký stupeň dokonalosti, rozdáva svetlo, lásku a silu. Má v ruke veniec, drží ho vysoko nad Zemou a padajú z neho kvetiny, symboly cností, lupienky sú ich vlastnosti. Polovicu venca rozdelil duch medzi ľudí na Zemi. Sem padol kvet lásky, tam zase kvet trpezlivosti a sebazaprenia alebo bodliaky utrpenia, všetko pritiahnuté rovnorodým druhom a prostredím. Každý padnutý kvet, každý list, sa musí rozvinúť, aby sa mohol znova spojiť s nebeským vencom.

Kto v špine a v prachu stratí svoju kvetinu a vráti sa "domov" s prázdnou rukou, ten nebude natoľko rozvinutý, aby sa naplnil čistými a šľachetnými citmi a mohol tam prebývať, ale ti, ktorí svoje kvetiny verne ochránili, budú účastníkmi šťastia a radostí. Ošetrujte svoje kvetiny, milujte ruže aj tŕne, a potom sa môžete spojiť s vencom večnej dokonalosti, lebo všetko má svoj zmysel.“



. . .